Posledná opera veľkého mága talianskej opery patrí k jeho najvyhľadávanejším dielam. Puccini si veľmi dal záležať na výbere jeho námetu – chcel, aby bolo dramatické, ale umožňovalo využívanie exotiky, fantázie a ilúzie ako zázemia pre veľký ľúbostný príbeh. Toto všetko našiel v príbehu, ktorý bol už predtým viackrát využitý ako námet pre opery – najznámejším sa ale stal vďaka Schillerovej dramatizácii a rozprávkovej hre C. Gozziho o čínskej princeznej Turandot. Exotický námet Pucciniho inšpiroval k využívaniu motívov tradičnej čínskej hudby a jej zvukovosti. Podarilo sa mu vytvoriť monumentálnu, fantasknú a zároveň vášnivú operu. Snažil sa využiť iné hudobné prostriedky, ako v jeho predchádzajúcej opere Madama Butterfly, tiež inšpirovanej ďalekým východom. Skladateľ počas komponovania trpel vážnym onemocnením, ktorému napokon ešte pred dokončením diela podľahol. Zanechal však náčrty svojich ďalších hudobných myšlienok, vďaka ktorým mohla byť opera zrekonštruovaná a dokončená F. Alfanom. Ako kompletné trojdejstvové dielo bola uvedená v roku 1926 v milánskej La Scale.

Informácie