Aktuality

Blíži sa leto. Obdobie  dobrodružstiev, grilovačiek, dovoleniek… Jediná sekunda dokáže veľakrát zmeniť človeku celý život. Niečo o tom vie aj Brezňan Tomáš Dittrich, ktorý už štyri roky žije v Banskej Bystrici. Keď mal 35 rokov, počas obyčajného letného večera sa u kamaráta oprel o zábradlie na terase. To však nevydržalo a on spadol z výšky piatich metrov. Pri páde si vážne poškodil chrbticu a dnes sa pohybuje na invalidnom vozíku. Napriek tomu sa nevzdal. Aj po ťažkom úraze zostal pozitívny, úprimný, priateľský a ochotný pomáhať druhým. Zo svojej osobnej skúsenosti vytvoril projekt Neurogym – miesto, kde ľudia po vážnych úrazoch každý deň bojujú o návrat do bežného života. Iniciátor podujatia Bystrica bez bariér, ktorého cieľom nie je búrať len  fyzické bariéry, ale najmä tie mentálne, hovorí o vlastnej skúsenosti, ale aj o tom, ako väčšina mladých končí na vozíku práve po letných úrazoch.

Tomáš, na podujatí Bystrica bez bariér si mi rozprával o tom, koľko mladých ľudí končí na invalidnom vozíku práve po letných športoch a napr. nevinných skokoch do vody. Blíži sa obdobie bazénov, letných dovoleniek. Mladí často blbnú, čo by si im odkázal?

Z osobnej skúsenosti viem, že veľa ľudí, ktorí k nám chodia do Neurogymu, je po rôznych úrazoch spôsobených športom. Veľmi často ide práve o letné športy a skoky do vody. Mnohí si totiž myslia, a myslel som si to kedysi tiež, že aby sa stal vážny úraz, človek musí skočiť hlavou o dno alebo sa silno niekde udrieť. Až keď som začal byť medzi ľuďmi s takýmito zraneniami, pochopil som, že niekedy stačí naozaj veľmi málo.

Stačí zlý dopad na hladinu vody. Človek neskočí správne, nedá ruky dopredu, zle sa zalomí a môže dôjsť k poškodeniu krčnej chrbtice. Do nášho Neurogymu chodí napríklad Ondrík, ktorý bol kedysi tanečník. Na tanečnom kempe skočil do bazéna, zle dopadol na hladinu a v tej chvíli si poškodil krk. Ochrnul a zostal ležať na hladine. Ostatní si mysleli, že žartuje alebo robí nejakú hlúposť. Nikto vtedy hneď nepochopil, že má reálne život ohrozujúci problém. On sa pritom nevedel nadýchnuť ani pohnúť. Až keď videli, že zostáva vo vode príliš dlho, začali konať.

Dôležité je vedieť, čo robiť, keď sa niečo také stane. Spomínal si, že keď si spadol z terasy ty, po ruke bol tvoj kamarát lekár, ktorý vedel, že s tebou nemôže hýbať a okamžite zavolal záchranku. Všetci by mali mať na pamäti, že je prísne zakázané manipulovať s postihnutým človekom. 

Áno, práve toto je veľmi dôležité – vedieť, čo robiť, keď sa niečo také stane, ako správne reagovať. Ľudia často v snahe pomôcť s človekom okamžite manipulujú, pričom mu môžu ešte viac ublížiť. Ak existuje podozrenie na poranenie chrbtice alebo miechy, treba komunikovať, zistiť, či si človek cíti ruky a nohy, či dokáže dýchať, no hlavne s ním čo najmenej hýbať.

Takéto úrazy nevznikajú len pri skokoch do vody. Máme tu ľudí po pádoch na motorkách, štvorkolkách, bicykloch či pri paraglidingu. Veľa úrazov vzniká pri downhille alebo pri adrenalínových športoch, kde stačí jeden zlý dopad. A deje sa to oveľa častejšie, než si ľudia myslia.

Veľakrát počujem vetu: „Idem poslednýkrát.“ Poslednýkrát skočiť do vody, poslednýkrát sa zviezť na bicykli, na lyžiach alebo motorke. A práve ten „poslednýkrát“ býva často osudný. Nehovorím tým, že ľudia nemajú športovať. Naopak. Len je dôležité myslieť na bezpečnosť, používať ochranné pomôcky a zbytočne neriskovať.

Existujú na Slovensku nejaké štatistiky, koľko ľudí zostalo na invalidnom vozíku po nehode počas letných športov?

Nie, na Slovensku prakticky neexistujú presné štatistiky ľudí po úrazoch miechy. Eviduje sa síce úraz chrbtice, ale už nie následky, teda koľko ľudí zostalo paraplegikmi alebo kvadruplegikmi. Paraplegik je človek po poškodení miechy v hrudnej časti, teda s ochrnutými dolnými končatinami, ako som ja. Kvadruplegik má poškodenú krčnú miechu, čo znamená ochrnutie aj horných končatín a často aj problémy s dýchaním či ďalšími základnými funkciami.

Česká republika takéto štatistiky vedie už niekoľko rokov a majú aj špecializované strediská, tzv. spinálne jednotky, určené pre ľudí po akútnom úraze miechy.  Na Slovensku podobné centrum nemáme.

Cieľom tohto rozhovoru nie je ľudí strašiť, ani im hovoriť, aby prestali športovať. Skôr ide o šírenie osvety. Aby si uvedomili, že takéto veci sa dejú denne a často stačí sekunda nepozornosti.  

Presne tak. Ako som už spomínal, najčastejšie úrazy, ktoré vidíme, sú práve po skokoch do vody a po pádoch na bicykloch. A paradoxne, často nejde o extrémne situácie. Nemusíte skočiť z desaťmetrovej výšky. Niekedy stačí obyčajný zlý pohyb alebo nešťastný dopad. Človek môže mať predispozíciu, slabšiu chrbticu alebo problém s platničkami a ani o tom nemusí vedieť.

Pamätám si aj chalana, ktorý sa pri nedeľnom obede hojdal na stoličke. Spadol dozadu, zle sa zalomil a poškodil si miechu. Takéto situácie sa naozaj dejú. Máme tu aj veľmi mladého chalana, ktorý miloval bicyklovanie. Jedného zimného večera sa išiel previezť a domov sa už nevrátil. Rodičia ho našli až nadránom podchladeného po ťažkom páde. Ostal kvadruplegikom.

Je vôbec šanca dostať sa po takomto úraze opäť do bežného života, resp. do života bez vozíčka?

Návrat po takomto úraze je veľmi individuálny. Niektorí ľudia sa po rokoch dokážu postaviť na chodítko alebo urobiť pár krokov. Ale úraz miechy je obrovsky vážny a návrat do plného zdravia býva veľmi zriedkavý. Napriek tomu človeku nikdy netreba zobrať nádej. Veľa doktorov povie pacientovi, že už nikdy nebude chodiť. A pritom práve nádej je to najdôležitejšie, čo človek po takomto úraze potrebuje.

Aj ja som si kedysi myslel, že všetko vyriešim silou vôle. Podnikal som, športoval, bol som aktívny. A potom sa mi stal úraz. Nešiel som tomu vôbec naproti, bola to sekunda.

Čo môže v jednej sekunde rozhodnúť o tom, či človek skončí len so škrabancom alebo vážnym úrazom?

Tiež som bol mladý chalan a robili sme kopec blbostí. Dnes je to možno ešte náročnejšie, pretože existuje veľa vecí, ktoré sme kedysi ani nemali. My sme jazdili na BMX-kách, dnes sú všade kolobežky, adrenalínové športy a možnosti, ktoré mladých prirodzene lákajú.

Pamätám si, že v našich časoch bol človek s prilbou na hlave často za „lúzra“. Dnes sa, našťastie, pohľad na bezpečnosť posunul a ochranné prvky sú už bežnou súčasťou športu.

Mladým asi nikdy úplne nezabrániš blázniť sa s partiou. Skôr je dôležité viesť ich k základnej zodpovednosti. Keď ideš na bicykel, kolobežku alebo robiť akýkoľvek šport, daj si prilbu, chrániče, „korytnačku“ na chrbát. Sú to možno maličkosti, ale práve tie môžu v jednej sekunde rozhodnúť o tom, či človek odíde domov len s odreninou alebo s vážnym zranením.

Aké je to žiť na vozíku?

Zrazu zistíš, že svet, v ktorom si sa dovtedy pohyboval úplne prirodzene, je pre teba nedostupný. Uvedomuješ si to prakticky na každom metri a všade, kam prídeš. Bariéry tu vždy boli a pravdepodobne aj budú. Život na vozíku nie je náročný len fyzicky. Horšie sú mentálne bariéry.

Aj na podujatí Bystrica bez bariér som hovoril o tom, že mnohé fyzické bariéry sa menia len veľmi ťažko. Mesto, budovy či infraštruktúra vznikali v časoch, keď sa na ľudí na vozíku jednoducho nemyslelo a táto téma bola tabu. Vozík je v mnohých situáciách ešte náročnejší ako kočík – človek si nepomôže sám, nevyskočí cez schod ani si vozík jednoducho neprenesie.

Preto je veľmi dôležité, aby nás ľudia vnímali prirodzene ako súčasť bežného života. Niekedy úplne stačí obyčajná otázka: „Nepotrebujete pomôcť?“ alebo spontánna pomoc v situácii, keď je to potrebné.

Pri kultúrnych podujatiach či festivaloch človek zistí, koľko vecí musí riešiť dopredu. Ak by som chcel ísť napríklad na akciu na námestie, prvý problém je parkovanie. Miest pre ZŤP býva veľmi málo a často sú obsadené. Mnohí ľudia majú oprávnene parkovací preukaz, no dokážu sa pohybovať bez väčších obmedzení. Pre človeka na vozíku je však vzdialenejšie parkovanie často zásadný problém.

Ďalšou témou je samotný pohyb v priestore či bezbariérové toalety, ktoré v mnohých prípadoch fungujú ako sklady s metlami a vedrami. My napríklad nemôžeme fungovať úplne bežne, čo sa týka toaliet. Potrebujeme špecifické podmienky kvôli cievkovaniu a podobným veciam. Človek musí veľa plánovať dopredu,  kam pôjde, kde zaparkuje, či sa dostane dovnútra, či tam bude toaleta a ako sa tam vôbec presunie.

Veľkým problémom sú už spomínané mentálne bariéry. Ľudia nevedia, ako sa k človeku na vozíku správať. Boja sa, nevedia, či a ako môžu pomôcť. Práve preto treba búrať nielen tie fyzické bariéry, ale najmä tie v hlavách ľudí.

Hovoríš o týchto veciach úplne prirodzene, ale myslím si, že zdravý človek bez vozíčka si ich vôbec neuvedomuje.

Nie, ani ja som si ich neuvedomoval. Keď som bol zdravý, nikdy som neriešil, načo je pred obchodným centrom tridsať miest pre ŤZP. Až keď sa človeku niečo stane alebo to zažije vo svojom okolí, začne chápať, prečo sú tieto veci dôležité.

Preto si myslím, že o tom treba hovoriť normálne, prirodzene, bez strašenia. Nie preto, aby sme ľudí ľutovali, ale aby pochopili, že sa to môže stať komukoľvek. Kto by si bol pomyslel, že sa opriem o zábradlie, to sa zlomí a ja skončím na vozíku? Znie to ako klišé, keď sa povie, že život sa zmení za sekundu, ale ono je to naozaj pravda.

Ja som pritom nikdy neštudoval nič zdravotnícke. Vyštudoval som priemyslovku a od mladosti som chcel podnikať. Podnikám prakticky od osemnástich rokov. Postupne som sa dostal k práci krízového manažéra. Firmy si ma najímali na marketing, manažment alebo nastavovanie nových projektov a produktov.

Keď sa mi stal úraz, Neurogym vôbec nebol plán. Vzniklo to spontánne. A práve tu som pochopil rozdiel medzi podnikaním pre peniaze a podnikaním, ktoré má zmysel. Veľmi mi začalo prekážať, ako sa obchoduje so zdravím. Napríklad vozík, na ktorom sedím, stojí 5  500 eur. Človek si za tie peniaze kúpi auto s motorom a prevodovkou. Vozík stojí rovnako len preto, že ho človek nevyhnutne potrebuje každý deň.

A práve tu som pochopil, že najväčšie obohatenie nemusí byť finančné. Kedysi som si myslel, že úspech znamená zarobiť veľa peňazí a kúpiť si pekné auto. Dnes vidím, že omnoho väčší zmysel má, keď dokážeš urobiť niečo pre ľudí. Ale asi som na to musel prísť až cez vlastnú skúsenosť.

Ako sa majú ľudia správať k vozičkárovi? Aké posolstvo by ste chceli odovzdať ľuďom, ktorí sa s podobnou situáciou nikdy nestretli?

Myslím si, že akokoľvek je situácia okolo nás v súčasnosti napätá a ľudia sú akoby k sebe zlí, stále viac a viac to vidíme a cítime, tak to dobro v tých ľuďoch stále je. Keď sa stane nejaká situácia, vedia pomôcť. Mne sa to stalo neraz, keď som niekoho poprosil, tak mi pomohol bez problémov.

Pritom úplne stačí obyčajná otázka: „Nepotrebujete pomôcť?“ Každý človek na vozíku vám povie, čo potrebuje. Niekedy stačí podať tašku, pomôcť s dverami alebo s nájazdom. Veľa ľudí má dobrý úmysel, ale nevedia, ako správne reagovať.

Ja stále hovorím jednu vetu – spadol som na chrbát, nie na hlavu. Som ten istý človek ako predtým. Rozmýšľam rovnako, chcem sa baviť, pracovať, stretávať sa s ľuďmi. Len nestojím, ale sedím.

Nie som doktor ani fyzioterapeut. Veľakrát sa stretávam s nejakými diagnózami, ktoré som netušil, že existujú. Poznám babu, ktorá trpí postcovidovým syndrómom a pri chôdzi ju tacká. Hneď si ľudia myslia, že aha, tá je opitá. Človek nemusí byť opitý, ale môže mať nejaký problém.

Takže predsudky dať rovno preč, zastať a nie hneď na prvú povedať, ale zamyslieť sa, vyhodnotiť. Skúsiť ľudskosť zo zlého sveta vytiahnuť vonku. Myslím si, že sme všetci dobrí ľudia.

Možno práve toto je celé posolstvo. Dávať si na seba pozor, nebyť zbytočne frajer a zároveň nezabúdať na obyčajnú ľudskosť. Lebo tá medzi ľuďmi stále je.

 

-zm-

Galéria